Slovenská príroda má výrazné črty.
Historici majú dôkazy o tom, že starí Slovania mali hlboký vzťah k prameňom a vodám, k stromom i lesom, k rastlinstvu, živočíšstvu a k prírode vôbec. Boli presvedčení, že stromy a lesy sú najväčším darom, ktorý človek dostal od prírody. Všetky pramene boli prísne chránené, osobitne sa však starali o minerálne a termálne vody. Mimoriadny vzťah mal náš ľud k niektorým živočíchom: ku slávikovi, škovránkovi a k ostatným spevavým vtákom. Naši predkovia dobre vedeli, že všetky tieto zložky prírody tvoria neoddeliteľnú súčasť ich života. Osobitú ochranu venovali niektorým územiam – ako boli krasové oblasti so skalnými bránami a mestami, alebo zvyšky pralesov, nepreniknuteľné močiare a trasoviská s hustými porastami, so zvláštnymi rastlinami a živočíchmi.
Pod vplyvom rozvoja vedeckých poznatkov začínajú na Slovensku vznikať už v 17. storočí prvé náznaky ochrany prírody a jej vzácnych zložiek. Už v roku 1682 vydal cisár Leopold I. nariadenie na ochranu vzácnych liečivých prameňov v Piešťanoch. Tak sa stalo, že sme boli prvým štátom chráneným územím v strednej Európe. V 18. storočí sa pozornosť preniesla na prírodné hodnoty a krásy našej krajiny. Roku 1769 Mária Terézia vydala nový lesný poriadok, ktorý znamenal prínos pre ochranu našich lesov. Bernolákovská generácia i Štúrovci sa popri literatúre a spoločenských vedách venovali aj prírodovede s osobitným záujmom na poľné hospodárstvo. Opisovali krásy a bohatstvo našej prírody a snažili sa o jej zachovanie pre nasledujúce generácie.